V oblasti politiky elitárstvo / elitizmus vyjadruje scenár, v ktorom spoločnosť moc sústreduje v rukách niekoľkých vyvolených. Často označovaných ako elitná skupina alebo elita. Zvyčajne sa predpokladá, že táto skupina má potrebné špeciálne schopnosti, vedomosti, vysoký intelekt, pozoruhodnosť, vrodené kvality a skúsenosti. Vďaka tomu je údajne najvhodnejšia na vládnutie, najmä na štátnej úrovni.
Z politického hľadiska elitárstvo podporuje názor, že len hŕstka jednotlivcov je skutočným katalyzátorom spoločenských zmien, na rozdiel od väčšiny obyvateľstva. Preto elitárstvo často uprednostňuje meritokraciu, technokraciu a plutokraciu pred egalitarizmom a populizmom. Najmä v rozvojových krajinách elita často považuje masy len za voličov, ktorí ich môžu zvoliť k moci.
Meritokratický prvok elitizmu
Treba zdôrazniť aj meritokratický prvok obsiahnutý v koncepte elitárstva. Exkluzivita elitnej skupiny, dokonca aj v nominálne beztriednej krajine, akou sú Spojené štáty s republikánskou formou vlády a demokratickými spoločenskými inštitúciami, nie je založená len na narodení alebo bohatstve. V zásade je založená aj na individuálnych zásluhách a úspechoch, ako sú inteligencia, zručnosť, odvaha, energia a najmä v politike odbornosť a skúsenosti. Podobne ako pri kvalitnom víne sa často predpokladá, že diplomati a štátnici sa vekom zlepšujú a dosahujú status múdrych mužov.
C. Wright Mills označil túto elitnú skupinu za „mocenskú elitu“, ktorá zastáva dominantné pozície vo vláde, armáde a podnikaní. Účinne diktujú všetky aspekty vlády, médií, podnikania a dokonca aj vzdelávania. Najmä vďaka kontrole ekonomických zdrojov hlavných obchodných a finančných organizácií v krajine. Moc v zásade zakladajú na ich osobných ekonomických zdrojoch a pozíciách vo vrcholovom manažmente veľkých korporácií. Nemusí sa pritom nevyhnutne opierať o ich schopnosť získavať masovú podporu prostredníctvom zastupovania záujmov širších sociálnych skupín.
Elitárstvo sa neobmedzuje len na vládu, vzdelávanie, podnikanie a politiku. Nájdeme ho aj v umení vrátane hudby, maliarstva a architektúry. Napríklad hudobný elitár môže presadzovať svoje vlastné hudobné preferencie ako štandard, podľa ktorého by sa mala tvoriť všetka hudba. Alebo ako kritérium, podľa ktorého by ostatní mali určovať, akú hudbu počúvajú.
Samotný elitár môže zdieľať narcistické a/alebo egoistické vlastnosti, ktoré chce aplikovať na ostatných.
