Kritická teória je pojem, ktorý zahŕňa rôzne teórie s kritickým pohľadom na spoločnosť a vedy o človeku. Ich cieľom je vysvetliť vznik objektov poznania. Konkrétne sa vzťahuje na myšlienkový prúd v rámci Frankfurtskej školy, vrátane prác Theodora Adorna, Maxa Horkheimera, Herberta Marcuseho a v poslednom čase Axela Honnetha a Jürgena Habermasa. Horkheimer vo svojom inauguračnom prejave v Inštitúte pre sociálny výskum definuje kritickú teóriu ako činnosť, ktorá sa zameriava na spoločnosť. Pritom sa usiluje prekonať napätie medzi individuálnou spontánnosťou a sociálnymi vzťahmi.
Snaha poskytnúť kritické pochopenie
Kritická teória Frankfurtskej školy sa v podstate snaží poskytnúť sociálnym aktérom kritické pochopenie toho, čo sa zvyčajne považuje za samozrejmé, a rozptýlením ideologických ilúzií podporuje rozvoj slobodnej a sebaurčujúcej spoločnosti. Vychádza z diel Marxa, Hegela a Freuda, pričom vyvodzuje analógiu medzi Marxovou teóriou ideológie ako ilúzie a Freudovou analýzou individuálnych ilúzií. Cieľom kritickej teórie je rozptýliť ilúzie tým, že podporuje kritické a sebakritické vedomie a zároveň skúma, prečo na nich jednotlivci lipnú.
Usmernenie ľudského konania
Kritická teória, ako ju opísal Raymond Geuss, je teória, ktorá usmerňuje ľudské konanie, je vo svojej podstate emancipačná, má poznávací obsah a je sebavedomá, sebakritická a neobjektivizujúca. Často má podobu kritiky ideológie s cieľom vysvetliť, prečo jednotlivci prijímajú systémy kolektívnych reprezentácií, ktoré neslúžia ich záujmom, ale legitimizujú existujúce mocenské štruktúry. Odhaľuje nepravdivosť nekognitívnych presvedčení prezentovaných ako kognitívne štruktúry, ako sú napríklad hodnotové súdy.
Ciele kritických teórií
Cieľom kritických teórií, ako je marxizmus, je poskytnúť poznanie o nevyhnutnosti transformácie súčasného spoločenského poriadku na beztriednu spoločnosť. Kritická teória však nepredpokladá nevyhnutnosť tejto transformácie; zdôrazňuje skôr to, čo by sa malo urobiť, než to, čo sa stane. Toto rozlišovanie medzi vedeckými a kritickými teóriami je kľúčové. Pretože kritická teória je úzko spätá s okolnosťami, v ktorých vzniká, a je k nim kritická.
Nebezpečenstvá
Nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom prekrútení objektívneho alebo inštrumentálneho dôvodu vedeckých teórií na subjektívny dôvod, ktorý definuje racionalitu výlučne v zmysle spotrebiteľských potrieb diktovaných konzumnou spoločnosťou. Frankfurtská škola, najmä Adorno a Marcuse, predstavujú dystopický pohľad na spravovanú modernú priemyselnú spoločnosť, ktorá vykonáva ideologickú kontrolu nad svojimi subjektmi. Tým ich robí nevedomými ich vykorisťovania, frustrácie a nešťastia.
Cieľom kritickej teórie je napokon zabrániť vzniku takejto spoločnosti. A to tým, že ukáže objektívnu alebo teoretickú možnosť prechodu k slobodnejšej a spokojnejšej spoločnosti. Jej cieľom je tiež ukázať, že súčasný stav spoločnosti je neuspokojivý a frustrujúci, čo si vyžaduje transformáciu. Determinizmu sa však vyhýba tým, že zdôrazňuje, že k transformácii môže dôjsť len vtedy, ak spoločenské subjekty prijmú tézy kritickej teórie ako formy sebauvedomenia usmerňujúceho emancipáciu.
