V 80. rokoch 20. storočia naša planéta čelila veľkej dileme: rýchlo sa zväčšovala ozónová vrstva. Ako k tomu došlo a pretrváva to dodnes?
Vráťme sa späť k počiatkom. Slnko, hlavný zdroj života na Zemi, vyžaruje UV žiarenie. Aj keď je nevyhnutné, nadmerné vystavenie tomuto žiareniu poškodzuje DNA rastlín a živočíchov. Našťastie približne 98 % tohto žiarenia zachytávajú molekuly ozónu rozptýlené v stratosfére. Tieto molekuly sa neustále rozdeľujú a znovu skladajú, čím udržiavajú krehkú rovnováhu.
Ohrozenie ľuďmi
Stabilitu tohto systému však ohrozili niektoré ľudské aktivity. Začiatkom 70. rokov 20. storočia chemici Mario Molina a Sherwood Rowland dokázali, že chlórfluórované uhľovodíky (CFC) môžu túto rovnováhu narušiť. Tieto chemikálie, ktoré v 20. rokoch 20. storočia vyvinuli tri americké spoločnosti na použitie ako chladivá, boli preferovanou voľbou vďaka svojej nehorľavej a netoxickej povahe. Boli tiež užitočné ako hnacie plyny, penidlá a protipožiarne látky. Následne sa freóny rozšírili, ich používanie preniklo do celého radu predmetov každodennej potreby a stalo sa z nich priemyselné odvetvie s miliardovým obratom.
Atómy chlóru
Zatiaľ čo v nižších vrstvách atmosféry zostávajú freóny stabilné, Molina a Rowland dokázali, že v stratosfére sa pod vplyvom UV žiarenia rozkladajú a uvoľňujú atómy chlóru. Tieto atómy potom reagujú s ozónom a rozkladajú ho rýchlejšie, ako sa môže regenerovať. Jediný atóm chlóru má potenciál anihilovať tisíce molekúl ozónu, kým nakoniec zreaguje s iným prvkom a vytvorí stabilnú molekulu.
Výrobcovia freónov sa pokúsili podkopať dôveryhodnosť vedcov, dokonca ich obvinili z napojenia na KGB, keďže ich zisky boli ohrozené. Pôvodné odhady predpovedali, že v priebehu 60 rokov sa v dôsledku freónov zníži koncentrácia ozónu o 7 %. Do roku 1985 však bolo zrejmé, že k úbytku ozónu dochádza podstatne rýchlejšie, najmä nad Antarktídou. Jedinečné poveternostné podmienky a štruktúra mrakov na Antarktíde urýchľovali úbytok ozónu. Vedci, ktorí tam boli umiestnení, pozorovali každú jar drastický pokles ozónu nad hlavou. Satelitné údaje a chemické testy nevyvrátiteľne potvrdili, že vinníkom sú freóny.
NASA a verejnosť
Vizualizácie NASA, vysielané po celom svete, upozornili verejnosť na túto krízu. Pokračujúce poškodzovanie ozónovej vrstvy by malo za následok prudký nárast počtu prípadov rakoviny kože. Fotosyntéza by bola nepriaznivo ovplyvnená, čo by spôsobilo, že rastliny, ako napríklad ryža, pšenica a kukurica, by boli menej produktívne a náchylnejšie na choroby. V dôsledku toho by sa znížila celosvetová poľnohospodárska produkcia, čo by mohlo viesť ku kolapsu celých ekosystémov.
Politická reakcia však bola nejednotná, pričom mnohí uprednostňovali okamžité hospodárske záujmy pred dlhodobými dôsledkami na životné prostredie. Napriek tomu si kampaň za zákaz freónov našla nečakaných podporovateľov v osobách prezidenta USA Ronalda Reagana a premiérky Spojeného kráľovstva Margaret Thatcherovej. Napriek všeobecnej averzii voči vládnej regulácii si obaja lídri pod vplyvom osobných skúseností uvedomili naliehavosť situácie.
Montrealský protokol 1987
Na čele výzvy na medzinárodný zákaz freónov stáli USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Nórsko, Švédsko a Fínsko. V roku 1987 bol podpísaný Montrealský protokol, ktorý nariadil rýchle vyradenie freónov a zriadil fond na pomoc krajinám globálneho Juhu pri obstarávaní cenovo dostupných alternatív šetrných k ozónu. Táto zmluva, ktorú ratifikovali všetky krajiny sveta, zostáva jedinou v histórii, ktorá dosiahla takúto jednomyseľnosť.
Molina, Rowland a ich holandský spolupracovník Paul Crutzen boli v roku 1995 spoločne ocenení Nobelovou cenou za chémiu. S ústupom používania freónov sa ozónová diera začala zmenšovať a podľa predpovedí by mala úplne zmiznúť do roku 2070.
Možno ešte nie sme z najhoršieho vonku
Aj keď zákaz freónov znamenal významný triumf pre našu klímu, vzhľadom na ich postavenie silných skleníkových plynov, ich náhrady – hydrofluórované uhľovodíky (HFC) – tiež prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Aj keď sú vo všeobecnosti menej škodlivé ako freóny, majú schopnosť zachytávať viac tepla ako oxid uhličitý, čím zhoršujú problém zmeny klímy.
V snahe zmierniť tento problém bol v roku 2016 k Montrealskému protokolu pripojený dodatok z Kigali. V tomto dodatku sa presadzuje celosvetové zníženie množstva HFC o 85 % do roku 2047. Takéto opatrenie by potenciálne mohlo zabrániť zvýšeniu globálnej teploty až o 0,5 °C do konca storočia.
V čase, keď stojíme nad priepasťou obrovskej existenčnej krízy spôsobenej zmenou klímy, sa Montrealský protokol ukazuje ako maják úspešnej globálnej spolupráce. Je príkladom rozhodnej celosvetovej spolupráce potrebnej na riešenie tohto problému. Zostáva však naliehavá otázka: čo nás podnieti k tomu, aby sme sa opäť takto spojili?
