Pochopenie panteizmu: Spojenie slov „Pan“ a „Theos“
Panteizmus, odvodený z gréckych slov „pan“, čo znamená „všetko“ alebo „všetko“, a „theos“. Znamená to „boh“ alebo „božský“, doslova, že všetko je Boh alebo všetko je božské. Je to pohľad, ktorý stotožňuje svet s Bohom alebo Boha so svetom.
Komplexná povaha panteizmu: Imanencia vs. transcendencia
Je dôležité uvedomiť si, že panteizmus nie je len doktrína. Je to skôr implikácia názorov vyjadrených v pojmoch svet, Boh, absolútno alebo nekonečno. Zvyčajne zdôrazňuje imanenciu Boha vo svete a zároveň bagatelizuje alebo neberie do úvahy jeho transcendenciu nad svetom. Avšak vzhľadom na neodmysliteľné uznanie rozdielu medzi transcendentnými a imanentnými aspektmi nekonečného bytia sa úplný a absolútny panteizmus nikdy skutočne neobjavil.
Panteizmus a jeho kontroverzie: Scholastické kritiky a náboženské perspektívy
Scholastici majú tendenciu vnímať panteizmus ako formu ateizmu. Tvrdia, že stotožnenie Boha so svetom popiera jeho transcendenciu a skutočné odlíšenie od neho. Takéto stotožnenie je v rozpore so základným názorom všetkých foriem teizmu. Napriek tomu mnohí jednotlivci označovaní ako panteisti prejavujú rôznym spôsobom silný náboženský záväzok voči Bohu. Môžeme ich považovať za náboženských mysliteľov.
Názory kategorizované ako panteistické často obsahujú obmedzenia, ktoré bránia úplnej identifikácii medzi Bohom a svetom. Jedno z takýchto obmedzení je známe ako panenteizmus, ktorý obhajovali mnohí starší myslitelia. Okrem toho sa širšie obmedzenie nachádza v monizme, ktorý rozlišuje medzi absolútnym a konečným bytím, ale jedno z nich redukuje na ilúziu alebo zdanlivosť druhého. Interpretácie takýchto redukcií sa výrazne líšia.
Panteizmus v antických filozofiách: Od védskeho myslenia po taoizmus
V kontexte staroindickej filozofie sa objavujú jasné panteistické témy, najmä smerom k sebe samému. Védska literatúra naznačuje koncept čisto bezprostredného božstva, purusa, opisovaného ako celok reality. Upanišády navrhujú prejavy Brahman a Atman ako vyjadrenia absolútna, pričom Brahman predstavuje objektívny evolučný prejav a Atman vedomý alebo subjektívny prejav. V idealistických výkladoch sa svet chápe ako zdanie alebo ilúzia, kým materialistické výklady vnímajú svet ako skutočnosť, pričom božstvo je neosobné a mýtické, je prejavom sveta.
V rámci starovekého čínskeho myslenia sa v taoizme, najmä v učení Lao-c‘, odráža istý stupeň panteizmu, keďže sa verí, že tao vytvorilo všetky veci zo seba samého.
Grécke a rímske vplyvy: Platón, neoplatonizmus a panteistické tendencie
V gréckom a rímskom myslení Xenofanes kritizoval polyteizmus svojej doby a chápal Boha ako celok bytia. Parmenides doviedol tento panteizmus do krajného monizmu, vyjadreného prostredníctvom pojmu bytia, pripomínajúceho niektoré staroindické predstavy o absolútne. Toto učenie ďalej rozvinul Melissos, ktorý doň začlenil myšlienku nekonečna. Pre týchto monistov bola premenlivá povaha skutočnosti považovaná za ilúziu, podobne ako pre idealistických vykladačov upanišád. Naopak, Hérakleitos prezentoval monizmus, v ktorom stálosť bola iluzórna a zmena bola jedinou skutočnosťou. Svoj prvotný oheň označoval ako Zeus, Logos alebo božstvo, čím vytvoril doktrínu podobnú súčasnej budhistickej teórii momentálnosti.
Platonizmus aj neoplatonizmus vykazujú sklony k panteizmu, ktoré vychádzajú zo základov položených v Platónovej filozofii. Vzťah medzi náukou o Jednom a náukou o Ideách vykazuje podobnosť s hinduistickou koncepciou maya, kde jedinou skutočnosťou je Boh a všetko ostatné je len zdanlivosť. O niekoľko storočí neskôr Plotínus ešte viac posilnil tento panteistický dôsledok Platónovho učenia svojou doktrínou emanacionizmu, ktorá ovplyvnila mnohých neskorších panteistov.
