Netráp sa viac, ako je treba – Budhizmus – o bolesti a trápení

Keď myslíme na bolesť a utrpenie, väčšinou myslíme na viacmenej to isté. Keď je niekde bolesť, je tam aj utrpenie. A od utrpenia sa môžeme oslobodiť len vtedy, ak bolesť odstránime, však? Alebo taká je všeobecná predstava.

No hoci sú tieto dve skúsenosti navzájom prepojené, bolesť a utrpenie sú podľa budhistov dve zásadne odlišné veci. “Bolesť je nevyhnutná, ale utrpenie je dobrovoľné,” je budhistické príslovie, ktoré poukazuje na základnú existenčnú pravdu, ktorou je, že bolesť a utrpenie sú neodmysliteľnou súčasťou života: ochorieme, zraníme sa, stratíme svojich blízkych, svoj majetok, spoločenské postavenie. Ale napriek ťažkostiam, s ktorými sa stretávame, sa miera utrpenia u každého človeka líši.

To najväčšie nešťastie sa niektorých ľudí v živote sotva dotkne.  Zatiaľ čo najmenšie nepríjemnosti privádzajú iných ľudí do stavov hlbokej agónie a trápenia. Je teda možné, že utrpenie je niečo, čo môžeme zvládnuť, a nemusí vždy prameniť z bolesti?

Takmer všetci vo svojom živote zažijú utrpenie

Prvá vznešená pravda budhizmu nám hovorí, že utrpenie je súčasťou života vo svete a má rôzne podoby, napríklad smútok, strach zo straty a žiaľ. Väčšina (ak nie všetci) ľudí v určitom okamihu svojho života zažíva tieto formy utrpenia. Dobrou správou je, že budhizmus ponúka východisko, pretože Budha navrhol svoje učenie tak, aby ukončilo utrpenie.

Súčasťou tohto procesu je uvedomenie si, že bolesť spôsobená vonkajšími silami je nevyhnutná, ale že môžeme minimalizovať ďalšie trápenie. Tento článok sa zaoberá budhistickým pohľadom na bolesť a utrpenie. Ako môžeme trpieť menej, hoci nepriazeň osudu a nešťastie sú súčasťou života?

Ako ľudia sa nemôžeme vyhnúť nestálej povahe života – nič nie je večné. Prostredie sa neustále mení. Niekedy nám život poskytne bohatstvo a inokedy nám vezme všetko, čo máme. Podľa budhizmu, ak si myslíme, že môžeme uniknúť nestálym a nepredvídateľným zmenám vesmíru, nemáme správnu a jasnú predstavu o realite.

Jasnosť je teda miestom, kde sa začína cesta von z utrpenia; je to videnie toho, ako sa veci naozaj majú, vrátane pravdy o ľudskom stave, ktorý je pravdepodobne oveľa pochmúrnejší, než si väčšina ľudí myslí. Nie je to tak, že sa držíme ilúzie sebazáchovy hromadením bohatstva, nadmerným dôrazom na sebaochranu a neustálym úsilím o udržanie toho, čo v skutočnosti nemôžeme ovplyvniť?

Osem Svetových Vetrov – eight worldly winds

Ako kultúra posadnutá bezpečnosťou a prevenciou proti životným ťažkostiam možno popierame základnú pravdu, ktorú nám predkladá Budha: nech robíme čokoľvek, nemôžeme uniknúť tomu, že sa všetko rozpadne. To znamená, že napriek našej snahe chrániť sa a utiecť pred vecami, ako je starnutie, umieranie, katastrofa a strata, budeme tieto prvky existencie napriek tomu znášať. Budhizmus označuje tieto nevyhnutné zmeny a posuny v živote ako “osem svetových vetrov” (eight wordly winds): potešenie a bolesť, zisk a strata, chvála a obviňovanie, sláva a hanba. Väčšina ľudí vedie svoj život v honbe za potešením, ziskom, chválou a slávou, ale vyhýba sa druhej strane mince. Tým sa však stávame skôr hračkami svojho okolia než pánmi svojej duševnej pohody. Preto u väčšiny ľudí ich vnútorný pokoj závisí od rozmarov vesmíru. Ich cítenie a nálada závisí len na okolí, iných ľuďoch, alebo napríklad počasí.

Ako povedal Budha: Keď sa u bežného človeka objaví zisk, strata, status, potupa, odsúdenie, pochvala, potešenie alebo bolesť, ten človek nereflektuje: “Zisk (atď.) vznikol pre mňa. Nie je večný a podlieha zmene.” On (alebo ona) to nerozoznáva tak, ako to v skutočnosti je. Zisk víta a proti strate sa búri. Víta status v spoločnosti a búri sa proti potupe. Víta chválu a búri sa proti odsúdeniu. Víta potešenie a búri sa proti bolesti.

Budha opisuje ľudskú problematiku: sme uväznení v kolotoči utrpenia, žijeme svoj život v neustálej honbe za tým, po čom túžime, a búrime sa proti tomu, čo nás odrádza.

Tento mechanizmus vedie k zúfalstvu, pretože sa vždy obávame straty toho, čo máme, a stretnutia s tým, čomu sa vyhýbame. Ak sa však bližšie pozrieme na realitu života, nikdy nenájdeme to, čo hľadáme, ak dovolíme, aby naše šťastie záviselo od vonkajších okolností, pretože každé bohatstvo je spojené s prekliatím. V každom potešení sa skrýva koreň bolesti, ktorá je práve v tom, že toto potešenie odchádza, a nie je možné ho znovu získať. So ziskom vždy prichádza možnosť straty.

Chvála sa môže zmeniť na obvinenie a so slávou prichádza riziko ohovárania. Čím viac sa teda upíname na žiaduce vonkajšie okolnosti, tým náchylnejší sme k ich nežiaducim protikladom. Ide o to, že všetky tieto zmeny okolností v zásade nemôžeme ovplyvniť.

Klameme sami sebe

Čokoľvek nám príde do cesty, príde nám do cesty. Môžeme byť zranení v dopravnej nehode alebo nás okradne zlodej v noci na ulici. A aj keď sa všetkému nebezpečnému úplne vyhneme, môžeme sa stať obeťou chorôb a prísť o zabezpečenie, ktoré máme, v dôsledku takých vecí, ako sú prírodné katastrofy a vojny. Sami seba klameme, ak si myslíme, že sa môžeme vyhnúť bolesti.

Navyše snaha vyhnúť sa bolesti je sama o sebe bolestivá; aj keď môžeme minimalizovať nepríjemné pocity, stále trpíme strachom, že sa s ňou stretneme. Príkladom je jav nazývaný sociálna úzkosť – social anxiety. Ľudia so sociálnou úzkosťou trpia obrovským strachom zo sociálnych interakcií a komunikácie.

Bežným spôsobom, ako sa tomuto strachu vyhnúť, je vyhýbať sa sociálnym kontaktom kompletne. Vyhýbanie sa však vôbec neodstráni strach z pobytu v spoločenskom prostredí. Udržiava ho a môže ho dokonca zhoršiť. Okrem toho sa vždy obávame možnosti sociálneho kontaktu, že by dnes mohol omylom nastať, čo pravdepodobne vytvára viac utrpenia ako samotná socializácia.

Navyše v hĺbke duše vieme, že jedného dňa sa aj tak budeme musieť stretnúť s ľuďmi. Takže vyhýbaním sa ľuďom sa v podstate skrývame v tmavom kúte väzenskej cely a netrpezlivo čakáme na svoju popravu. Namiesto toho, aby sme pred nevyhnutným utekali, možno by sme sa chceli naučiť, ako ho zvládnuť, najlepšie ešte predtým, ako sa s ním stretneme, k čomu smeruje budhistická prax. Ako to však môžeme urobiť?

Ako zvládnuť nevyhnutné?

Existuje budhistické podobenstvo, ktoré ukazuje, ako sa môžeme šikovne vyrovnať s utrpením. Predstav si, že kráčaš po horskej ceste a zrazu ťa zasiahne šíp. Áno, šíp bolí. Čo je však ešte horšie, v diaľke vidíš, že k tebe letí ďalší šíp. Keďže si tento šíp uvedomuješ a vidíš ho, máš na výber: vyhneš sa druhému šípu, alebo sa ním necháš zasiahnuť? Prvý šíp predstavuje tú nevyhnutnú bolesť, s ktorou sa počas života stretávame všetci – tá bolesť, ktorú neovplyvníme.

Tento prvý šíp väčšinou nevidíme prichádzať, a ak ho vidíme, nie je v našich silách ho zastaviť. Je to teda, tragicky, údel, ktorý musíme znášať, kým žijeme na tomto svete. Prvým šípom je, keď ťa niekto predbehne v premávke, keď ťa niekto urazí alebo ťa podvedie partner. Tieto veci môžeme do istej miery ovplyvniť, ale nikdy sa im nemôžeme úplne vyhnúť. Druhý šíp je však iný. Na rozdiel od prvej sa tomu druhému môžeme vyhnúť. Druhý šíp predstavuje našu reakciu na prvý šíp. Bolí viac, pretože zasiahne to isté miesto.

Doug Smith, riaditeľ pre štúdium Online Dharma Institute, opisuje druhý šíp takto: Je to šíp, ktorý by sme mohli nazvať “utrpenie” alebo “neuspokojenie” Sprevádza všetky bolesti, nepohodlie, ktoré sú súčasťou prvého šípu.

Predstav si napríklad, že ťa vyhodia z práce. Prídeš o možnosť kariérneho rastu, stratíš kolegov, ktorých by si mohol mať rád, a budeš musieť riešiť finančné následky. To sú však bežné životné nepríjemnosti, ktoré niekedy zažije väčšina ľudí. Inými slovami: zasiahol ťa prvý šíp. Teraz môžeš tento šíp vytiahnuť a vyhnúť sa druhému tak, že situáciu prijmeš a pôjdeš ďalej. Môžeš však aj zotrvať, nechať sa zasiahnuť druhým šípom a trpieť oveľa viac než len stratou zamestnania.

Zhoršujeme si to sami

Tým, že sa búrime proti ôsmim svetovým vetrom, že sme nahnevaní, deprimovaní a trápime sa, robíme nepríjemnú situáciu oveľa horšou, než už je. To isté platí aj pre úzkosť – anxiety. Samotná úzkosť je fyzický pocit, ktorý považujeme za nepríjemný. Existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo sa úzkosť objavuje. Aj keď vo všeobecnosti nejde o príjemný pocit, to, čo ho zhoršuje, je odpor voči tejto úzkosti. Čiže úzkosť si zhoršujeme tým, že s ňou bojujeme a nasilu sa bránime.

Alan Watts prirovnal tento typ myslenia ku kmitaniu, ktoré vidíme v starých televízoroch. Opísal ho takto: “Som znepokojený. A nemal by som sa znepokojovať. Ale pretože sa nedokážem prestať znepokojovať, znepokojujem sa, pretože sa znepokojujem.”

Úzkosť teda prichádza a odchádza, čo je v tomto prípade prvý šíp. Ale keď sa jej bránime, úzkosť sa zvyšuje, s čím sa zasa snažíme bojovať, a tak ďalej, čo je druhý šíp. Budhizmus uznáva existenciu utrpenia, ale zároveň ponúka spôsob, ako mu uniknúť.

Protiliekom na utrpenie je nasledovanie Osemnásobnej cesty (Eightfold Path), ktorá sa považuje za cestu k oslobodeniu sa od utrpenia: stav známy ako osvietenie – enlightenment. Vznešená osemnásobná cesta je príliš rozsiahla na to, aby sme sa jej venovali v jednom článku, a ak máte záujem, je k dispozícii množstvo ďalších podkladov. Namiesto toho tento článok uzavrieme niekoľkými budhistickými myšlienkami, ktoré nám pomôžu nájsť úľavu, keď čelíme neodvrátiteľným svetovým vetrom.

Uvedomenie – Awareness

Medzi prvým a druhým šípom je medzera. V tejto medzere  sa môžeme rozhodnúť, čo budeme robiť. Rozhodneme sa nechať sa zasiahnuť druhým šípom, alebo sa mu vyhneme? Ak sa mu chceme vyhnúť, musíme si najprv uvedomiť, že máme na výber. Začína to teda uvedomením; uvedomením si, že prvý šíp je nevyhnutný, ale druhý je dobrovoľný.

Emócie ako hnev, urazenosť a diskurzívne mentálne aktivity ako nadmerné prežívanie a znepokojenie sú prejavmi druhého šípu: nie sú samotnou nešťastnou udalosťou (t. j. prvým šípom), ale jeho dôsledkami.

Vždy, keď sa kvôli niečomu nahneváme, môžeme sa pokúsiť tieto myšlienky a emócie opustiť. Ak to vieme, môžeme presunúť pozornosť z prvého šípu na druhý, s ktorým môžeme niečo urobiť. V budhizme sú kľúčom k tomuto uvedomovaniu meditácia a všímavosť – mindfulness.

Pozorovaním nášho vnútorného prostredia zistíme, čo sa v nás deje, a vykonáme všetko potrebné, aby sme sa zbavili deštruktívnych duševných stavov a vyhli sa ďalšiemu utrpeniu. Druhému šípu sa môžeme vyhnúť len vtedy, ak sa ho naučíme vidieť prichádzať. (Naučiť sa to dá pravidelnou meditáciou)

Nedržať sa tvrdohlavo ilúzie – Not clinging to an illusion

Základom budhistického myslenia je uvedomenie si pominuteľnosti – že nič nie je trvalé, večné. Preto je pojem “svetové vetry” taký vhodný, pretože znázorňuje neustále zmeny medzi potešením a bolesťou, ziskom a stratou atď. Nič nezostáva rovnaké. Všetko sa mení. 

Ako raz povedal Alan Watts: “Zmena je len iné slovo pre život.”

Upínanie sa na príjemné okolnosti je preto zlý nápad, ako keď sa chytáme vody; len čo si myslíme, že ju máme, už nám uniká pomedzi prsty. Ak požadujeme, aby svet zostal rovnaký, lipneme na ilúzii a budeme sklamaní, keď sa stretneme s pravdou reality. To však neznamená, že sa nemôžeme tešiť zo života. Môžeme, pokiaľ jeho pominuteľnosť a netrvalosť vnímame ako jeho súčasť.

Ako povedal Budha: Svet je postihnutý smrťou a rozkladom. Múdri však nesmútia, pretože pochopili podstatu sveta.

Plachtenie vo svetových vetroch – Sailing the worldly winds.

Keď sú dobré časy dočasné a zlým časom sa nedá vyhnúť, prečo sa trápime tým, že sa držíme tých prvých a utekáme pred tými druhými? Prečo sa jednoducho nedokážeme zmieriť s tým, že to, čo sa nám momentálne páči, čoskoro zmizne? A že bez ohľadu na to, kde sa schováme a ako ďaleko utečieme, nešťastie nás zastihne tak či onak? Nebolo by lepšie, keby sme namiesto chytania a bojovania proti svetovým vetrom šikovne kráčali spolu s nimi? Ak úspešne plávame na vlnách nestálosti, nikdy sa nepotopíme. Dobre vycvičení námorníci dokážu udržať svoju loď na hladine aj v tých najagresívnejších, nepredvídateľných poveternostných podmienkach. Možno by sme teda mohli povedať, že budhistické učenie nám pomáha premeniť sa z bezmocných plavcov na zručných námorníkov.


Námety pre článok

  1. Autor: YOUTUBE VIDEO | Don’t Suffer More Than Needed | Buddhist Philosophy on Pain and Suffering | Einzelgänger
  2. Wikipedia – Budhizmus