Pri otáčaní sa tekutina v polkruhových kanálikoch vnútorného ucha rozprúdi. Keď sa prestanete otáčať, tekutina sa ešte chvíľu pohybuje a váš mozog si myslí, že sa stále otáčate. Váš mozog dostáva zmiešané signály, pretože vaše oči a ostatné zmysly dávajú protichodné signály, ktoré sa následne interpretujú tak, že vám je zle, prípadne otrávení. Reakciou vášho tela na tento signál je snaha prinútiť vás zvracať.
V skutočnosti to nie je spôsobené vrodeným predpokladom otravy. Mozog má v dreni rad centier na zvracanie, ktoré dostávajú vstupy z mnohých iných častí tela (zrakový, gastrointestinálny systém, vyššie emocionálne centrá) a jedno z aferentných vlákien je z ucha prostredníctvom vestibulokochleárneho nervu. Je to ten istý podnet a tá istá dráha, ktorou ľudia dostávajú pohybovú chorobu – až na to, že pri otáčaní a zastavovaní sa tekutina naďalej pohybuje a stimuluje drobné folikuly v polokruhovitých kanálikoch, ktoré pokračujú v podnete.
Preto na rôzne spúšťače nevoľnosti účinkujú rôzne skupiny liekov – nervy vestibulárneho systému používajú ako neurotransmitery histamín a acetylcholín, takže špecifické antiemetiká na nevoľnosť z pohybu bývajú antihistaminiká (cyklizín, prometazín) alebo inhibítory acetylcholínu (hioscín). Iné bežné antiemetiká by boli menej účinné, pretože cieľové receptory sú pre iné spúšťače (napr. ondansetrón, ktorý je antagonistom 5-HT3 a je lepší pri gastro alebo vagových spúšťačoch, ale na pohybovú nevoľnosť by účinkoval veľmi málo).
